en-Cesta na Kubu alebo ako sa prihodilo všetko, čo sa stať mohlo časť druhá

04/10/2017

Po zásahu Irmy sme sa teda vybrali na západ, do Viñales, ktoré síce malo výstrahu, ale Irma to mala v Havane stočiť smerom na Floridu. A tak sme teda frčali po prekvapivo peknej trojprúdovej diaľnici, ktorú sem tam blokovala spadnutá palma alebo nie úplne stopercentne fungujúce stierače, ale šťastne sme dorazili a začali sme hľadať ubytovanie, vzali sme hneď druhý domček, ktorý sme videli. Že ostaneme dve noci, no haha. Domáci najviac sympatickí, izby super a ujo domáci, manažeris per se, nám hneď poriešil sprievodcu, že sa pôjdeme previezť na koňoch. Toš prišiel chalanisko a odviedol nás ku koňom, a že: "Y el caballo más loco para quién?" (jazykové okienko č.1) Toho som si pravdaže, vzala ja, volal sa Tormenta a že je poloautomatický. Blbosť. Tormenta je totálne automatický, resp. má totálne na háku, on vie, kam má ísť a kamkoľvek inam som chcela, aby šiel, tak mu to bolo totálne jedno, šiel na kraj cesty, vyčúral sa a šiel ďalej. Okrem toho ale musel ísť vždy prvý, ale že vždy, hierarchia bola jasná. Veľmi som si teda s naším sprievodcom nepokecala, ale z toho, čo som počula, že si vykladal s L. tak pôsobil ako veľmi inteligentný a rozhľadený, ale čo ja viem, ja som si užívala vpredu a kochala sa výhľadom. 

idylická prechádzka sprevádzaná veľmi príjemnou konverzáciou
idylická prechádzka sprevádzaná veľmi príjemnou konverzáciou

Najprv sme šli na tabakovú plantáž, kde sme dostali podrobný výklad o tom, ako sa také cigary vyrábajú, a pár sme si ich kúpili, 4 cucy jedna. No turisti debilní, preplatili sme to, jak sa najviac dalo, ale čo, tieto aspoň môžeme nazvať ako totálne fejkové, ale s príbehom. A sú zabalené v palmovom liste, nie v nejakej trápnej krabičke a celofáne s kolkom! Panáka sme si nedali, však šoférujeme. 

ušúľať si cigaru je v podstate veda
ušúľať si cigaru je v podstate veda

Nasledovala kávová plantáž, kde nám ukázali, ako sa suší a praží káva, ako sa vyrába guarapó, tj. šťava vylisovaná z cukrovej trstiny, a ponúkli nám rum, ktorý sa vyrába len z cukrovej trstiny a dá sa kúpiť len tam, 20 cucov za fľašku. Ten sme si nekúpili, ale panáka sme si dali, však kone beztak vedeli, čo majú robiť a bolo im to úplne jedno. 

Tretia a posledná zastávka bolo jazero, kde sme sa mohli okúpať, ale bol tam krásny psík, tak sme ho asi pol hodiny hladkali, čo psík určite ocenil, miestny barman asi nie, ale čo. Po návrate do Viñales sme mali tak strašný hlad, že sme zapadli do prvej reštaurácie, ktorú sme videli, volala sa El Campesino. Prúd síce ešte stále nešiel, ale zapli si tam nejaký benzínový generátor a tak sme za príjemného zvuku generátora a reggaetonu čakali na jedlo, dali sme si rybu a že nám prinesú nejakú prílohu zo zoznamu. Špatne sme im rozumeli, oni z toho zoznamu priniesli všetko, vrátane polievky, za 12 cucov na hlavu. To chceš, no nezvládli sme to. Vrátili sme sa teda pomerne neistým krokom domov. Nie, nedali sme si panáka, ale po 5 hodinách na koni sa chodí trošku ťažko. 

skoro ako u babičky
skoro ako u babičky

Na druhý deň sme šli na pláž Cayo Jutías, o tom aute, ktorým sme šli, poviem len toľko, že malo diery v podvozku, ale ujo šofér bol hrdina, ako sme s S. a L. skonštatovali. Pláž nádherňajs, hneď sme si šli kúpiť mangový džús (a hladkať psy), no a keďže kvôli Irme bolo posledné dni more trochu rozbúrené, tak to tam bolo trošku zaplavené a do baru urobili taký mostík, ktorý ale v jednom mieste končil a nenapájal sa na ďalší. No, nevadí, prišiel sympatický černoško, proste ma vzal a preložil. S. šla po svojich, ešte je mladá. Kým sme čakali v rade, tak salsa hrala o 106 a prišiel ďalší sympatický černoško, ktorého sme s S. prekrstili na Densiča, a hybaj vyzval moju sestru do tanca, potom chcel aj mňa, ale to už som mala v ruke dva mangové džúsiky, tak zas vykrútil moju sestru. Potom sa u nás pristavil aj pod slnečníkom a chválil sa, že tančil s oboma sestrami (hovorím, blondína jak blondína). Každopádne, sympatický černoško Prenášač si nás tiež našiel a poďakoval sa mi, že to bola česť môcť toľkú nádheru preložiť. Tak som sa s ním začala po španielsky baviť, krava sprostá. Od tej chvíle som sa ho už nemohla zbaviť, týpek sa totiž podľa jeho vlastných slov zamiloval a už si šiel, že je zo mňa nervózny a podobné kaleráby, a hlavne sa stále približoval, však čo je to osobný priestor. Potom mi už chcel šepkať do uška, aby mi to prešlo až do duše. Tvrdenie, že dušu nemám, prepočul. Našťastie na chvíľku zmizol, lenže jak sa znovu priblížil, tak som zdrhla do vody a ostala tam asi pol hodiny, kým otravoval L. No spieklo ma jak raka, a medzitým sľúbil L. že sa večer uvidíme v nejakom miestnom bare. Asi nemusím hovoriť, že sme večer z domu nevyšli, aj S. a L. totiž niekto furt otravoval, ale ten môj sa ešte prišiel dvakrát rozlúčiť. 

Večer sme sa dohodli s pani domácou, že ostaneme ešte jednu noc (haha) a na druhý deň nás pozvali na večeru a ujo manažeris nám poriešil bicykle. Viñales je v takom krásnom údolí, tak sme si to chceli užiť naplno. Aj sme si užili, napr. môj bicykel prehadzoval len z ťažkého prevodu na ešte ťažší, ale naspäť už nie, nádherňajs. Večeru s domácimi sme si mega užili a dohodli sme sa na ešte jednu noc (haha). Pustili úž prúd a rozhodli sme sa, že okúsime ďalšiu pláž, ktorá je ale tak typická rezortová kubánska pláž, že o tom nemám viac čo povedať. Volá sa Cayo Levisa. Jediné, čo stojí za zmienku je, že ten rum za 20 cucov, čo nám chceli predať dva dni dozadu, sme tam kúpili za 3 aj s bločkom. 

Cayo Levisa
Cayo Levisa

No a keďže v Karibiku na každého raz príde, schytala som nejakú sympatickú virózu a strávila asi dve hodiny objímaním hajzlíku, po 15. šupe mi už volali sanitku, ale tá bola niekde v riti, ošetrovali nejakého opilca. Našťastie sme bývali blízko polikliniky, tak mi ujo skočil po vozík a už sme uháňali na pohotovosť, kde som dostala dve úplne skvelé infúzie, z ktorých som bola v oblakoch, tvrdila som, že som kaktus a že chcem poriešiť ešte jeden vozík a spravíme si na ulici preteky. 88 cucov taká sranda. Toľko som sebou, pravdaže nemala, tak som to šla zaplatiť na druhý deň ráno a sympatický pán doktor sa pýtal, kam pokračujeme ďalej. Keď sme mu povedali, že ďalšia destinácia je Soroa, tak nám ponúkol, že nás odvezie, že je aj taxikár, za 50 cucov na hlavu. Vtipálek. Doma mi teta spravila polievočku a dohodli sme sa, že ostaneme ešte dve noci. 

Tak sme šli rybárčiť aj s ujom, naším sprievodcom a koňmi. Teda, ja som ryby najprv nakŕmila, vždy mi toho červíka len zožrali, no a S., L. a K. ich potom chytali a na koňoch sme to potom ešte celé obišli a večer sme šli kaliť. A to teda bola show! Tanečné predstavenie bolo neuveriteľné, potom sme všetci tančili, najlepší tanečník bol jednoznačne ujo upratovač, ktorý nás najprv riadne vykrútil a potom prišiel vyhadzovač a poslal ho pracovať. Pokračovali sme ešte u nás v altánku, kde sme si teda už pustili nejaký ten house, predsa len viac ako týždeň salsy a reggaetonu nie je úplne úplne zdravý, a na ďalší týždeň sme už frčali smer Soroa, kam nám ujo manažeris vybavil taxík a ešte aj ubytovanie našiel, neskutočné kontakty mal ten chlap. Odtiaľ sme mali pokračovať do Havany a dom, ale o tom zase až nabudúce.