en-Cesta na Kubu alebo ako sa prihodilo všetko, čo sa stať mohlo časť tretia (a posledná)

09/10/2017

Soroa je taká malá idylická dedinka na pol ceste medzi Viñales a Havanou, kde sme podľa sprievodcu mali vidieť orchideárium, prírodný bazén, vodopád a Castillo de las nubes. Tak sme sa teda priviezli na miesto a ujo manažeris nám teda vyriešil ubytovanie, bola to čistá hacienda, ako z nejakej telenovely. Obrovské miestnosti, všade otvorené dvere, po dvore sa preháňali sliepky a miláčikom bol pes, ktorý podľa slov pani domácej, "šuká všetko, a je mu jedno, či je to metla, alebo noha." Však S. by mohla rozprávať. No, pani domáca ale nebola len jedna, tam bývala celá rodina, teda, samé ženy, takže pani domáca, jej sestra, mamka, no a ešte sa tam furt niekto motal, takže sme nakoniec nevedeli, kto tam teda býva a kto je cezpoľný. Objednali sme si teda večeru, kedy každému pristálo na tanieri pol sliepky a zas strašne moc ryže, avokáda, šalátu, fazulí, malangy, banánových čipsov, no, asi nikoho neprekvapí, že mi ráno bolo trošku zle.

Vybrali sme sa teda na prieskum okolia, a šli sme k tomu prírodnému jazeru. Znie to divne, že? Jednalo sa o "obyčajné" jazero v divočine. Idyla, nádhera, cudzinci zaplatili vstup 3 cucy a hor sa lebediť si v tichučku a pohodičke, len za zvuku jačacich kubánskych detí a ich diskutujúcich rodinných príslušníkov. Idyla trvala presne 5 minút, kedy ďalší domorodci prehodili na druhú stranu jazera obrovskú bedňu, v ktorej sme si mysleli, že majú pivo. Nemali, bol to reprák a poď ho trochu reggaetonu, to sa k jazeru, ktoré by u nás bolo chránené 17 zákonmi a elektrickým plotom, hodí. Vybrali sme sa teda po značkách k vodopádu. Termitisko nám naznačilo, že ideme správne, no a vodopád nám vyrazil dych, bol tak krásny, až to bolo gýčové, takže sme si tam rochňali, koľko sa nám chcelo.

Orchideárium sme vynechali, beztak tie kvietky teraz nekvitnú, a vybrali sme sa v teplote asi 4654564615614861 °C a 489613126 % vlhkosti k tomu hradu, kam viedol kopec, kam to fakt vytiahne len lada, ktorá má zabudovaný motor z traktora. Výhľad za to rozhodne stál, zašli sme si do reštaurácie, kde dvierka od hajzlíku dosiahnu výšky pása, čoš je, samozrejme, veľmi príjemné, a čašník nás ohúril svojím dokonale vytrhaným obočím a la 90. roky. Ale mačku tam mali rozkošnú. No a cestou domov sme stretli sympatického uja, ktorý si potom cestou za nami pohonkával. 

Tety domáce ale nesklamali, furt sa nám snažili niečo predať, hlavne tabak, s tvrdením, že majú vnukov, ktorých musia živiť. No proste boli u nás furt, prestávku sme mali len pri raňajkách, kedy si sestra pani domácej dala prestávku, zašla do chladničky a priamo z fľašky si logla za pár hltov rumu, no na čo sa tu budeme hrať, že. Odfrčali sme teda do Havany, no a koho sme tam nestretli, našich dvoch kamarátov Kubáncov. Že nás vezmú do baru a že na druhý deň pôjdeme na pláž, z čoho ale nakoniec nič nebolo, pretože za seba nechávali celý večer platiť, miesto na pláž sme šli k jednému domov a počkali, než sa oblečie a vyberie si opaľovací krém no a pravdaže vystojí radu v banke, v čom sme mu asi mali pomôcť (pozitívna diskriminácia turistov alebo čo ja viem) tak sme na pláž šli sami a na druhý deň už odleteli do Mexica, čomu predchádzalo napr. vyzúvanie sa na letisku. Ono celkovo bezpečtnostné kontroly na Kube nikto veľmi nehrotil, tekutiny ani elektronické zariadenia sme vyberať nemuseli, ale vyzuť, to sme sa teda museli, i keď len zo žabiek, a pekne po špinavej dlážke cez detektor, no a potom mi ešte pas okýchala mierne prechladnutá sympatická pani dozorkyňa. 

Po prílete do Mexica a 14 dňoch bez internetu ma čakalo viac správ, než na narodeniny, väčšina obsahovala video z youtubu "Sanko, jseš mrtvej?" a odleteli sme do Amstru. Tam sme si dali burger a zistili sme, že jet lag je náš najlepší kamarát, ale highlight progrmu na nás ešte len čakal. Naučili sme sa, že Homo sapiens non urinat in ventum (jazykové okienko č.2) no a po neprespanej noci som zhodnotila, že je čas na šlofíčka. Vrátila som sa do hotela, S. a L. ešte šli do mesta, no a ja som sa zobudila na to, že mám v izbe cudzieho chlapa, čo tam šmejdí. Tak som sa ešte mierne v delíriu opýtala, čo tam robí. No začal zdrhať, pravdaže, na čo som len vyskočila z postele a pustila sa za ním, jak v nejakej bondovke. No, skôr paródii, ono sa totiž v ponožkách dosť šmýka, takže na schodoch získal celkom náskok a už ho nikto nikdy nevidel, zato ja som strávila krásne dve hodiny na polícii a prišla o peňaženku, doklady a asi 10 rokov života, čo je po niekoľkých erasmoch už celkom povážlivé. Tak sme radšej teda odleteli podľa plánu domov a do dnešného dňa sa z jet lagu liečime, i keď to opálenie a zážitky za to určite stáli. 

Suma sumárum, Kuba je skvelá, ale 14 dní stačilo, ten režim a tá neviditeľná železná ruka, čo všetko kontroluje, človeku začnú liezť na nervy. Na niečo to ale určite dobré bolo, uvedomila som si, ako sa vlastne u nás máme dobre. Takže všetkým mladým komunistom jednosmernú letenku na Kubu a kto by rád opačným smerom, tak chcem ísť budúce leto do Kyrgyzstanu, pridajte sa 😊