500+ štípancov alebo Erikine patálie na Martiniku  

05.12.2018

Tak presne takto by nazvala Lenka náš výlet na Martinik. 548 štípancov rovnomerne rozdelených medzi 3 ľudí, zaplavený telefón, zaplavená kniha, zaplavený klobúk, kúpeľ v kontaminovanej vode a prírodný peeling partií, ktoré by rozhodne peeling zažiť nemali. Áno, aj to je Martinik.

Keď sme si s Lenkou kupovali letenky, tak sme o Martiniku nevedeli zhola nič, preto sem žiadne faktografické informácie pridávať nebudem, od toho sú internety. Čo sme zistili chvíľku po kúpení leteniek je, že sa na tomto konkrétnom ostrove hovorí po francúzsky, čo je jeden z mála jazykov, ktoré s Lenkou ani za boha dohromady nedáme. Lenka ma v priebehu 3 sekúnd nominovala na hovorcu skupiny, a za pomoci Duolinga som sa mala po francúzsky naučiť. Šlo mi to skvele! Naučila som sa dôležité frázy ako napr. Som pomaranč alebo Zomrel mi otec. To sa nám skvele hodilo, hlavne keď nám na diaľnici vypadla GPS-ka (z nejakého dôvodu nám nefungovali dáta). Nenaučila som sa ale vrátiť jedlo v reštaurácii, takže keď sme si vehementne objednali kura a priniesli nám bravčové, tak sme to proste museli zjesť. Bolo to ale výborné, takže sa nesťažujem. Inak sme sa počas celého výletu naplno venovali foteniu gýčovitých fotiek z pláže a vysieraním doma, ale nebojte sa, realita taká ružová zas nebola. Klasicky.

Gýčová pláž v Trinité. Chceli si nás kúpiť dvaja černoškovia, takže ju hodnotím ako nudnú
Gýčová pláž v Trinité. Chceli si nás kúpiť dvaja černoškovia, takže ju hodnotím ako nudnú

Ešte pred odchodom som si vehementne kúpila GoPro a špeciálnu šošovku GDome, lebo sme si chceli fotiť fotky pod vodou s rybami aj bez rýb, aby nás doma mali všetci radi. To by sme ale neboli my, keby sa niečo nepokazilo. Tak napr. to večne sľubované kľudné karibské more s tyrkysovou vodou je asi niekde inde, lebo my sme mali vodu stále spenenú. Vyfotili sme si veľké h*** a miesto fotenia sme pomerne často bojovali s vlnami. Teda, Lenka a môj švédsky kamarát Erik boli pomerne v pohode, väčšinou som to ale schytala ja. Tak si predstavte, že si ležíte na pláži, je vám teplo, idete sa schladiť a umyť od piesku, no a vrátite sa s dvojnásobným množstvom piesku, bez plaviek a klobúka, a do toho vám ešte voda na brehu zaleje knihu. Dvakrát. 

Jeden deň sa nám ale na čiernej pláži v Saint Pierre pošťastilo trochu sa pod vodou vyfotiť. Ja teda neviem, ako to všetci tí influenceri na Instagrame robia, ale vyfotiť niečo schopné pod vodou je pekelne ťažké, ak vám teda nevadia kačacie ksichty, noha v objektíve alebo piesok v gaťkách. Fakt, rešpekt. Asi tiež stojí za zmienku, že na brehu na nás zaútočili arogantné francúzske husy a až do večera sme boli bez sušienok.

Inak sme Martinique prešli skoro celý, čoš je pomerne adrenalínový zážitok, doprava na ostrove je totiž šialená. Miestni síce milujú kruhové objazdy, ale často si ich pletú s parkovacími miestami alebo odpočívadlom, takže zápchy sú všade a odhadovaný čas GPS-ky je úplne na smiech. Všetka česť Erikovi, že to zvládol, ja by som sa asi rozplakala a odišla z auta. Prečo sme teda jazdili z miesta na miesto? No lebo sme to my. Prečítali sme si pár blogových článkov, vypísali si zoznam miest, ktoré chceme vidieť, a vyrazili na výlet. Kravy sprosté.

Tak napr. taká pláž Diamant. 3 km dlhá krásna karibská pláž s bielym pieskom. Toho, kto toto napísal a do toho prilepil vyfiltrovanú fotku, by som dobila žihľavou. Dobre, nekecal, pláž je naozaj 3 km dlhá, ale to, že je široká asi 30 cm, to už nikto nikam nenapíše. A vôbec, ak sa chystáte, že sa miestnych opýtate, kde je beach a oni vás pošlú na pláž, tak pozor - Diamant Beach je hotelový rezort od pláže vzdialený celú večnosť (dobre, je to asi 10 minút pešo, ale v tom teple a vlhku je to to isté ako 20). Samozrejme, že vás na pláži sejme voda, zaleje vám knihu, telefón, naplní gaťky pieskom a do toho vám ešte spečie pravú podkolennú jamku.

Vodopády Didier - tak to je druhý odfajč. Je prísne zakázané tam ísť, ale turistické značky vás tam dovedú. Voda je plná nejakej prudko škodlivej baktérie, takže sa maximálne hodí, že človek sa asi 5 minút brodí riekou, no a potom ide za nosom. My sme si prečítali, že časť cesty vedie tunelom plnom netopierov, a ako správne hysterky sme sa na to tešili. Tak buď ten tunel kvôli nám zbúrali, alebo sme šli niekam inam, lebo nič také sme nestretli. Vodopády sme ale našli. Nie tie, čo sme chceli, ale koho to zaujíma, že. No a keďže k správnej dovolenke patrí kúpeľ a spa, tak som sa, samozrejme, vyváľala v kontaminovanom blate, takže to brodenie riekou nakoniec prišlo vhod.

Takže sme sa na nejaké ďalšie miestne skvosty typu Múzeum banánov vyprdli a chodili si rochňať na pláž, kde nebol takmer nikto a cestou na nás číhali len 4 kruhové objazdy (na jednom z nich sme zásadne vždy vyšli zlým smerom). 

Bez auta je to na Martiniku pomerne ťažké, čo sme zistili posledný deň, keď Erik odfrčal smer Londýn a my sme si povedali, že budeme jazdiť autobusmi. Ha! Autobusári mali štrajk, ale náš najlepší na svete domáci nám poradil, nech stopujeme. Však kto by nezastavil 2 blondínam, že?

Vôbec nikto. Stopli sme si akurát tak kolektívny taxík, ktorý nás odviezol do centra Fort-de-France, kde mala byť blízko pláž. Síce sme už tušili, že Sofii z Google Maps sa nedá úplne veriť, ale vybrali sme sa na blízku pláž. Po pol hodine pochodu sa nad nami zľutoval miestny hasič, ktorý nám o dušu vykladal po francúzsky a vyrozumeli sme, že má austrálsku Viedeň hrozne rád a že by sa tam rád vrátil. A že si na pláži máme dávať pozor, že nám ukradnú kufre.

Nič nám neukradli, posledný deň sme strávili na rezortovej pláži, ktorá z vás vysaje dušu, ale konečne (!) sme zažili kľudnú vodu, škoda, že to bolo veľké asi 4 m štvorcové. Večer sme šťastne dorazili na letisko, dali si posledné sladké martinické pivo, prešli leteckou kontrolou, kde si personál tancoval a Lenke chválili nechty, no a odleteli sme do Paríža. Tam nás Sofia ubezpečovala, že hotel máme len pol hodiny pešo (zabudla zmieniť, že kus cesty je po diaľnici) no a do Viedne sme doleteli načas. Už na nás čakalo len uzavreté letisko kvôli opustenému kufru, búračka žltého autobusu a vrátili sa do reality.

Suma sumárum, frankofónnych zemí už máme dosť, a preto sa teraz chystáme na nemecké závislé územie - Mallorcu. Ten batôžtek s "ck" na konci si, samozrejme, berieme so sebou. Čus!

P.S. Ak sa aj napriek výstrahám na Martinik chystáte, vezmite si so sebou chlapa. Najlepšie blonďatého. Budete, ako my, vyzerať ako elfovia, ale hlavne, hodí sa k odplašeniu miestnych zhulených Casanovov no a, čo je najdôležitejšie, zabíja pavúky, odháňa jašterice, desí sarančatá a mieša drinky. A aspoň sa je na pláži na čo dívať! :)