Once a surfer, always a surfer (?)

24.07.2019

To je otázka, na ktorú som ešte stále nenašla odpoveď. Po týždňovom surf campe si ale s istotou môžem povedať, že som si surfovanie zamilovala a ak to bude len trochu možné, tak si to zopakujem čo najskôr. Modrín predsa nikdy nie je dosť, že...

Ale pekne po poriadku. Surf camp sme absolvovali na Fuerteventure, a už len dostať sa tam je občas poriadne dobrodružstvo. Nie že by tam nič nelietalo z Prahy priamo, ale je ekonomickejšie (a z Brna aj výhodnejšie) lietať z Viedne. Cestou tam sme sa báli, že náš steward v autobuse bude Lenkin bývalý spolubývajúci Jiřík, ktorý by nám asi načúral do čaju, ale nakoniec všetko dobre dopadlo a krátko pred polnocou sme pristáli v Madride. Na Fuerteventuru nám to letelo až ráno, a tak sme si v blízkosti letiska našli hostel, ktorý ponúkal aj free shuttle. Super, hovorili sme si s Luckou, je to od letiska 5 minút a krásne si odpočinieme a vyspinkáme sa.

Pánu šoférovi s pomerne ťažkou pravou nohou to trvalo minúty 3 a s Luckou sme ho prekrstili na šoféra Rytierskeho autobusu, ktorý všetky kruháče prešiel na štvorke a prisahala by som, že jeden prešiel napriamo. Ráno nás už ale našťastie viezla jeho pani a spolu so 6 Nemcami, ktorí takisto smerovali do jednej z nemeckých kolónií, sme živí a zdraví dorazili na letisko.

fancy fotky vždy a všade
fancy fotky vždy a všade

Prílet na Fuerteventuru mi živo pripomenul Kubu: nikde nič, všade samá púšť, a z ničoho nič plot a letisko. Ako Lucka povedala, takto určite vyzerá Guantanamo. Do Corraleja sme sa po hodine a dvoch cestách autobusom dostali v poriadku, ubytovali sme sa a dali sme si asi tie najlepšie sardinky, aké som v ten týždeň jedla. Takto, v ten týždeň sme už nejedli nič iné. Naši spolubývajúci boli 3 šuhaji z Mallorky (Ňuník, Mozog & Orgán) a jeden Talian, ktorý vôbec nedostál svojej národnosti, nakoľko nám za celý pobyt povedal asi tak 10 slov a vždy u toho vyzeral smrteľne vydesený.

Ale k téme - surf. Prvé dva dni sme mali lekcie s argentínskym inštruktorom Románom, ktorý mi hneď povedal, že vyzerám ako jeho bývalá, ktorú neznáša (jeej), Lucku nazval malým tuleňom a keď ma videl pádlovať, medzi rečou zmienil Downov syndróm. Vietor fúkal neprimerane silno, takže prejsť vlnu sa rovnalo nadľudskému výkonu, ale aj tak sme sa párkrát zvládli postaviť a s gráciou spadli pekne krásne znovu do vody. Najviac to odniesli ruky, ktoré sa po dvoch dňoch zmenili na labyrint jaziev, odrenín a triesok. Román povedal, že je to divné, lebo jemu sa nikdy nič také nestalo. Román je cirkusant. Doslova.

Inak sa s nami kurzu zúčastnili ešte dve velice sympatické slečny z Barcelony, ktoré v momente, kedy zistili, že s Luckou vieme po španielsky, prešli do katalánčiny, neboli schopné si odniesť vlastný surf a celkovo sa chovali ako blbky, čím si vyslúžili prezývky Veľkosť 8 a Veľkosť 10; Krávy alebo Tie nemožné blbky. Keď som ale vo vlnách sem tam zakričala nejaké sprosté slovo na odľahčenie atmosféry, vždy sa otočili. Náhoda?

mozole a la drevorubač
mozole a la drevorubač

Tretí deň sme mali iného inštruktora, typického stereotypného fešného Alessia, ktorý jak bol pekný, tak bol nudný, ale jeho štýl výuky mi vyhovoval akosi lepšie a mala som pár vydarených pokusov, kedy som na doske došla až na breh a tam spadla na držku. Cestou späť na byt som dostala e-mail, v ktorom som sa dozvedela, že ďalší rok strávim na juhu, ale o tom inokedy. Chcela som sa pochváliť aj Alessiovi, aby reč nestála, ale radšej šiel natankovať. 

samá tráva, sem tam nejaký strom
samá tráva, sem tam nejaký strom

Štvrtý a piaty deň sa už niesli v znamení únavy a detskej súťaže v surfovaní. Moje srdce zahorelo čistou láskou k jednému malému blonďatému surferovi v modrom neopréne, ktorý sa mi posťažoval, že ho už vylúčili, ale vlastne mu to ani nevadilo, lebo aspoň mohol blbnúť vo vode. Chcel ma vziať sebou na line up, ale asi si uvedomil, že som shit, tak mi radšej povedal, že mi to ukáže, a s frajerským pohodením vlasmi vyskočil na surf a odplával mi zo života. Medzitým sme sa už s Luckou stihli poriadne opáliť a priateľskí predavači pascí na turistov už na mňa hovorili len nemecky. Ako fakt? Len preto, že som blonďatá a mala som malinko červený nos?

Žiadny make up, žiadny filter. Samý piesok
Žiadny make up, žiadny filter. Samý piesok

Suma sumárum, surf bol skvelý. Nebyť každodennej rannej jogy, ktorú si užívalo hlavne trio z Mallorky, tak si už nikdy neumyjem vlasy. Surf je totiž prekvapivo fyzicky náročný. Únavný. Vyčerpávajúci. Energiu vyciciavajúci. Prekvapivo ale v nás oboch zanechal pocity šťastia, eufórie, slzy radosti, nikdy neutíchajúci hlad a chuť to zažiť znova.

A aj keď je surf hlavne životný štýl, ktorý sa momentálne v ničom nezhoduje s tým, ako žijem, tak rozhodne sa tomu chcem venovať aj naďalej. A až znovu stretnem malého surfera, ktorý ma pozve na rande do vĺn, tak sa už pridám :)