Once a surfer, always a surfer (?)

16/08/2019

This is a question I'm still trying to answer. However, after a week's surf camp in Fuertentura I'm not afraid to say that I totally fell in love with this sport and the sooner I get to practice again, the better. One can never get enough bruises, right?

As I've already mentioned, we went to Fuerteventura, and even flying there is quite an adventure. Not that there are no direct flights from Prague, of course there are, but if you live in Brno, it's more convenient (and cheaper) to fly from Vienna. Via Madrid. Given that the connection flight to Fuerteventura was departing the next morning, we decided to spend the night in a nice hostel, just 5 minutes from the airport and, first of all, with a free shuttle. ktorý ponúkal aj free shuttle. Awesome, we will get some rest and arrive to Fuerteventura super fresh, thought we.

That shuttle was pretty similar to the Knight Bus and the 5 minutes' ride took exactly 2.  Never have I ever experienced 2 minutes to be too long. Lucky us that in the morning we got a different driver, otherwise my friend would never leave Madrid.

My first impression of Fuerteventura was: Cuba - sand, rocks, two palm trees and all of a sudden some fence and an airport. As Lucia said, this must be the way Guantanamo looks. 30 km to Corralejo take about 2 hours with the public transport, but the views were awesome. We stayed in the surf house, shared with 3 guys from Mallorca and one Italian gentleman. 

Prílet na Fuerteventuru mi živo pripomenul Kubu: nikde nič, všade samá púšť, a z ničoho nič plot a letisko. Ako Lucka povedala, takto určite vyzerá Guantanamo. Do Corraleja sme sa po hodine a dvoch cestách autobusom dostali v poriadku, ubytovali sme sa a dali sme si asi tie najlepšie sardinky, aké som v ten týždeň jedla. Takto, v ten týždeň sme už nejedli nič iné. Naši spolubývajúci boli 3 šuhaji z Mallorky (Ňuník, Mozog & Orgán) a jeden Talian, ktorý vôbec nedostál svojej národnosti, nakoľko nám za celý pobyt povedal asi tak 10 slov a vždy u toho vyzeral smrteľne vydesený.

Ale k téme - surf. Prvé dva dni sme mali lekcie s argentínskym inštruktorom Románom, ktorý mi hneď povedal, že vyzerám ako jeho bývalá, ktorú neznáša (jeej), Lucku nazval malým tuleňom a keď ma videl pádlovať, medzi rečou zmienil Downov syndróm. Vietor fúkal neprimerane silno, takže prejsť vlnu sa rovnalo nadľudskému výkonu, ale aj tak sme sa párkrát zvládli postaviť a s gráciou spadli pekne krásne znovu do vody. Najviac to odniesli ruky, ktoré sa po dvoch dňoch zmenili na labyrint jaziev, odrenín a triesok. Román povedal, že je to divné, lebo jemu sa nikdy nič také nestalo. Román je cirkusant. Doslova.

Inak sa s nami kurzu zúčastnili ešte dve velice sympatické slečny z Barcelony, ktoré v momente, kedy zistili, že s Luckou vieme po španielsky, prešli do katalánčiny, neboli schopné si odniesť vlastný surf a celkovo sa chovali ako blbky, čím si vyslúžili prezývky Veľkosť 8 a Veľkosť 10; Krávy alebo Tie nemožné blbky. Keď som ale vo vlnách sem tam zakričala nejaké sprosté slovo na odľahčenie atmosféry, vždy sa otočili. Náhoda?