Radosti a strasti života na juhu

19.01.2020

V názve síce spomínam radosti a strasti, ale v dnešnom príspevku sa budem venovať hlavne strastiam. Ono by sa síce mohlo zdať, že žiť si v Alicante je med lízať, a ono aj je. Až do tej doby, než si človek potrebuje niečo vybaviť, ochorie, a hlavne, peklo prichádza medzi októbrom a aprílom.

Začnime oficialitami. Každý cudzinec, ktorý sa v Španielsku nejakú tú dobu zdrží, by si mal zariadiť tzv. NIE (Número de Identidad del Extranjero). Vraj to človeku pomerne dosť uľahčí život, a mali by sme si ho vyriešiť v priebehu 3 mesiacov od príjazdu. Tak som si v septembri chcela dohodnúť termín a keď som videla prvý voľný, myslela som si, že si robia srandu. Január. Fakt. Zákon síce tvrdí 3 mesiace, španielske úrady ale umôžňujú v najlepšom prípade 4.

S  vybavovaním NIE sa spája strašné množstvo papierovania, s tým mi ale našťastie pomohol právnik u nás v úrade. Súčasťou papierovania je aj zaplatenie poplatku, vraj v hociktorej banke. No dobre, hovorím si, idem na to. Našla som si najbližšiu banku, že tam skočím po práci. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že banka zatvára o 14:00 (!). Fakt. Ja chápem, že miera nezamestnanosti je tu fakt vysoká a ľudia na to asi majú čas, ja to ale nemám šancu stihnúť. Potom som zistila, že ING jeden deň v týždni otvára aj po sieste. Paráda. Vystála som si tam polhodinovú radu a keď som sa konečne dostala k prepážke a vytasila svoju zložku, tak mi bolo povedané, že táto banka nespolupracuje so štátnymi orgánmi a zaplatiť sa to tam nedá. Jediná možnosť je tá, že si tam otvorím účet. Hovorím "Dobre, tak mi tu otvorte účet." "Na to ale potrebuješ NIE, Erika."

Druhá možnosť bola tá, že to zaplatím v kancli, v pondelky a piatky má u nás úradné hodiny Caixa. Tak som tam nabehla a história sa zopakovala - dá sa to zaplatiť len vtedy, ak mám v tej banke účet. Vraj to ale ide aj v ktoromkoľvek bankomate, pravdaže okrem tých, čo máme v úrade. Zašla som teda do centra, bankomat prečítal kód a čo po mne nechcel - NIE. 

Možno som už spomínala, že sa ochladilo a že je tu zima. Sku*vená zima. Samozrejme, nie vonku, tam je každý deň okolo 15 stupňov a slniečko. Nie, nie, zima je v týchto španielskych architektonických skvostoch, ktoré sa nezohrejú NIKDY a kúrenie je tu akurát tak elektrické, pravdaže, ohrievačmi. V praxi to ale funguje tak, že pokiaľ človek ten ohrievač akurát neobjíma, tak je to úplne k ničomu. Celý efekt sa pravdaže vytratí v momente, kedy sa ohrievač vypne alebo sa otvoria dvere. Keď sa občas pýtam spolubývajúcich alebo miestnych, že prečo si domy nezateplia alebo inak nechránia proti vetru a zime, tak mi je vždy povedané, že kosa je len pár mesiacov. Áno, len pár. 6. 

To samozrejme vedie k tomu, že obyčajné nachladnutie, z ktorého sa človek bežne lieči týždeň, tak tu sa z neho nevylieči nikdy (aspoň ja si tak pripadám). A tak som celý víkend preležala v posteli, ľutovala sa a prišla som na to, že ten koncept "man flu" je úplne k ničomu. Ja sa tiež potím (vôbec nechápem, ako je to v tejto zime možné), nos mám ako ľudskú fontánu, bolia ma kĺby a svaly a keby mi teraz niekto chcel povedať, čo všetko by som dnes mala ako každá iná žena stihnúť, tak ho pochovám v mohyle posmrkaných vreckoviek.

A takto si tu žijeme. V stredu by som mala ísť do Elche si vyzdvihnúť svoje NIE (ak sa mi ho teda podarí zaplatiť) a koncom mesiaca idem do Rumunska zahriať si kĺby. Ak sa toho teda dožijem :)