Veľká noc v Adršpachu

08.05.2019

V poslednom čase mám taký menší cestovateľský útlm a nič veľké sa nedeje, čo je, koniec koncov, vidieť aj na frekvencii mojich príspevkov. Aby som ale nebola úplne za socku, tak niečo sa predsa len udialo - na Veľkú noc som utiekla pred civilizáciou do Adršpachu.

Respektíve, myslela som si, že pred civilizáciou utečiem, to by ale Adršpach nesmel byť tak vyhlásený a nesmela by som tam ísť na Veľkú noc, že. Ale pekne po poriadku.

Svojho času som spomínala, čo všetko mi zahraničné pobyty dali a vzali. Kto si na to náhodou nespomína, tak si pamäť môže osviežiť v tomto príspevku. No a vďaka pobytu v Španielsku sa už 9 rokov kamarátim so sympatickou Taliankou Raffou, ktorá sa rozhodla, že ma príde navštíviť do Brna, a tak aj urobila! Zas až tak sme sa za tých 9 rokov nezmenili, že? 

Po povinnej ochutnávke zeleného piva sme už mohli vyraziť smer Adršpach. Každému je asi jasné, že nájsť  tam ubytovanie v tomto ročnom období je pomerne náročné, mne sa to ale zázrakom podarilo. Ak ale chcete tip na ubytovanie, tak odo mňa ho nedostanete. Len pre ilustráciu, už po výstupe z vlaku v Hodkovicích sa nás jeden z 115 obyvateľov obce pýtal, prečo sme sa ubytovali akurát tam. Nie že by to bol nejaký strašný punk, to nie, ale za teplotu v izbách a množstvo vody by sa nemuseli hanbiť ani portugalské domácnosti - ako radiátor fungovalo otvorené okno a bojler zvládol zohriať toľko teplej vody, čo by stačilo na umytie jedného prstu na nohe. 

Do Adršpachu sme ale nešli kvôli wellnesu! Hneď v nedeľu (áno, Veľkonočnú nedeľu; áno, ja viem) sme sa vybrali do skalného mesta. Pán domáci nám hovoril, že tam cez les budeme za pol hodiny, že sú to max 3 km. My sme tých kilometrov ušli 10 a slušne sme sa postavili do radu. Neoľutovali sme, krajobrazy sa nám otvárali neskutočné. Ako ale poniektorí horolezci dokážu na niektoré tie hladké steny vyliezť, je mi stále záhadou.

V pondelok sa citeľne ochladilo, a preto sme sa vybrali do ešte väčšieho skalného mesta - do Teplických skal. Okrem nádherných výhľadov ako z Pána prsteňov sme sa občas brodili snehom a neunikla nám ani Pani Poľka. Poľskí turisti sú všade známi, tých asi nemusím bližšie popisovať, no a vždy sa nájde nejaká tá Pani Poľka. Pani Poľka púta pozornosť už z diaľky svojím vystupovaním a oblečením - do lesa sú predsa najvhodnejšie žiarivo biele tenisky, trošku menej biele tepláky, žiarivo ružový kabát a na ruke Prada, že. Pani Poľka je vždy sprevádzaná Pánom Poliakom, ktorý sa často tvári pomerne nešťastne, asi to bude tým, že je neustále sekírovaný a na chrbte má krosnu.

Čo by som ešte rada vyzdvihla, je klasické miesto na stravovanie v Adršpachu - Hostinec u Tošováka. Je to úžasná hospoda, kde sa nepodáva ani capuccino, ani americano, ani žiadne iné talianske slová, a vegetariáni a vegáni by to tam asi tiež neocenili. Hostinec u Tošováka je totiž vyhlásená horolezecká reštaurácia, kde zo stropu vysia karabíny a lezečky, na stene miesto gobelínov vysia sedáky a som si istá, že miesto prachu tam všade poletuje "maglajz". Servíruje sa tam pivo s pivom, česká kuchyňa s pivom a miesto iontových nápojov sa podáva zas pivo, aby sa horolezci po lezení na holých stenách zotavili. S Raffou sme zhodnotili, že sme už o 9 rokov staršie ako pre  9 rokmi a radšej sme si dali šlofíčka na slniečku. S pivom.

Čo dodať, Adršpach je skvelé skvelé miesto na výlet! Úžasná príroda, čistý vzduch, milí ľudia a hlavne, cesta z Brna do Adršpachu je skutočný zážitok - ide sa tam 4 vlakmi a ten posledný je starý jednovagónový dieselák. Pomaly každá zastávka je na znamenie, ale žiadny gombík sa stlačiť nedá, o zastavovanie vlaku sa postará pani sprievodkyňa. Vláčik každých 5 metrov trúbil, z čoho boli úplne najviac nadšené deti vo vlaku a Raffa, a na požiadanie si môžte lístok aj sami štiknúť. Škoda, že my sme mali len ten elektronický.

A čo bude nasledovať? Ja som si vymyslela surf, a mala by to byť Fuerteventura. Ak by ste sa niekto chceli pridať na 7 dňový kurz surfovania (rozumej cca 28 hodín kurzu), napíšte, dám viac info :)