Víkend v Belgicku alebo ako raz (pre zmenu) všetko fungovalo

25.02.2020

Coronavírus sa šíri rýchlosťou blesku a nebola by som to ja, aby som si presne na tieto krušné časy nenaplánovala snáď všetky dovolenky. Už som spomínala, že v Rumunsku všetci pojašene chodia v rúškach a celkovo sa tam dosť panikárilo. Nuž, ja som si ešte v decembri naplánovala valentínsky víkend v Belgicku a ani vo sne by mi nenapadlo to zrušiť.

Vlani vo februári som s mojím švédskym kamarátom navštívila Brusel a Antwerpy, tento rok mám to šťastie, že moja výborná kamarátka Lucka študuje magistra v Gente. Letenky z Alicante do Bruselu stoja občas nič a pár centov a lieta to príhodne v piatok večer, tak nebolo o čom. Z práce som dobehla na letisko, v duty free zhrabla dve fľaše vína a mohla som odletieť smer Charleroi. Apropo víno. Chcela som Lucke doniesť niečo originálne, tak som vzala šumivé ružové víno z Alicante v sexy ruživej fľaši a modré víno. Čítate správne, modré. 
Modré víno z modrého prameňa
Modré víno z modrého prameňa
Trošku predbehnem udalosti - obe vína boli strašné bľuvajzy, takže som už sama sebe zakázala ešte niekedy nejaké víno vyberať.


Do Charleroi som dorazila pomerne neskoro večer kedy už žiadne vlaky nejazdia, ale našťastie jazdí autobus priamo z letiska do Gentu. Na minútu presne! (Kvapka nemeckej krvi v mojich žilách zaplesala po prvýkrát.) V Gente na mňa už čakala moja Lucka s najlepším welcome drinkom, aký by si človek o pol druhej ráno mohol priať, a vyrazili sme k nej domov. (Kvapka nemeckej krvi v mojich žilách zaplesala po druhýkrát.)

Je úplne evidentné, kto žije na juhu a kto v Belgicku
Je úplne evidentné, kto žije na juhu a kto v Belgicku
Zatiaľ čo ja som sa kochala čistými ulicami, tichom a oku lahodiacou architektúrou, Lucka ma upozornila, že prechádzame trošku ghettom a že to tam nemá rada. Holt, všetko je to o zvyku.


V sobotu sme vyrazili vlakom (ktorý šiel na minútu presne, takže sa mi samým prekvapením úplne spomalil pulz) na výlet do mestečka Brugge. Nie som si istá, ako to vyskloňovať správne, tak sa dohodnime, že je to mestečko Brugge.  Určite ste už všetky kanály mestečka Brugge videli na sociálnych médiách, takže sa tu o tom rozpisovať nebudem, napíšem len, že je to čarovné mestečko, kde malá porcia hranoliek uživí polovicu vysokoškolského internátu. Nebyť toho, že som tam bola s Luckou, ktorá už vedela, čo a ako, tak by som si tie hranolky asi objednala veľké a sedela tam doteraz.

Čo ma ale zarazilo je to, že na mnohých miestach (napr. v supermarketoch s obrovskou 400 g čokoládou) sa dá platiť len v hotovosti. Alebo kartou Maestro. Kto má dnes Maestro? No presne, nikto. Nebyť toho, že som tam bola s Luckou, ktorá už vedela, čo a ako a donútila ma si vybrať hotovosť, tak odídem domov bez nadváhy v príručnej batožine.


Po tom, čo Luckine hodinky s radosťou zapišťali, že už splnila denný limit 10 000 krokov, sme si večer dali pohodu a prešli sme sa po večernom Gente. Úprimne? Gent je najkrajšie belgické mesto. V turistických sprievodcoch budú určite písať, že najkrajšie je mestečko Brugge, ale to je určite len preto, aby záplavy turistov ostali presne tam.  

V nedeľu sme si zašli do Luckinej obľúbenej kaviarne a popoludní na free walking tour. Už som párkrát spomenula, že ja tieto prehliadky mestom milujem, a zase raz som sa nesklamala. Nebudem tu hovoriť všetky pikošky, na ktorých sa smejem vždy, keď si na ne spomeniem, ale nedá mi nezmieniť aspoň dve. Začnime týmto známym hotelom:
Na pôvodnej fasáde má dve labute. Za normálnych okolností sa labute dívajú na seba a sú symbolom lásky, vernosti, atď. Na tejto budove sú si otočené chrbtom, a to z jednoduchého dôvodu - bol to verejný dom, koniec lásky. 


Pravdaže, Marriott chcel vykonať "menšie" úpravy interiéru, za čo si mesto Gent naúčtovalo 20 000 000 €, však je to na zozname Unesco. Marriott zaplatil, a vraj je to tam fakt pekné. Keď sa chystali na zmenu fasády, mesto Gent vystavilo faktúru na 200 000 000 €, však je to na zozname Unesco. Labute zostali, ale na oficiálnych stránkach sa tým veru nechvália. 


Ďalšou kuriozitkou je táto pevnosť: 

Prvá zvláštnosť je, že stojí úplne v centre mesta, čo nedáva vôbec zmysel. Jej charakter tiež nie je úplne európsky, za čo môže jej autor, ktorý sa v 12.  storočí inšpiroval pevnosťami v Sýrii, ako inak, počas križiackych výprav. Obyvateľom Gentu to veľmi nesedelo, a tak pravouhlé vežičky chceli prestavať na tie okrúhle francúzske. Čo sa ale nestalo - došli kamene, a tak použili dlažobné kocky. 

 Hlavnou devízou pevnosti ale je, že ju nikto nikdy nedobyl (a asi ani nechcel). Teda, až na jeden deň v roku 1949. Mesto zažívalo problémy so študentmi, ktorí to občas prehnali s pivom, a tak sa cena piva zvýšila z 2 frankov na 4. Študenti na protest obsadili pevnosť a tvrdili, že kým cenu znovu neznížia, tak ju neopustia. Bol ale chladný február, tak to po jednom dni zmrznutí vzdali, ale dosiahli kompromis - pivo už stálo len franky 3. Nemôžem si pomôcť, trošku mi to pripomína Brno :) 

Je toho viac, takže fakt odporúčam Gent navštíviť a absolvovať prehliadku mestom.

A tak som Belgicko opustila, a vrátila sa do Alicante, kde let meškal hodinu, letiskový autobus pol hodiny a cestou domov som skoro trikrát šliapla do psieho hovna.